Hm, ale čo ak z tej strechy zletí aj niekto, kto krídla nemá .:(

Pôvodne mala byť strecha len extenzívna, nepochôdzna  – len tak na posedenie pre mňa a pozeranie od dverí. Ale už je z nej vážna terasa a je mi jasné, že akonáhle chodí na strechu aj niekto iný ako ja, je nevyhnutné doriešiť otázku bezpečnosti. Najmä sa bojím, že by deti zobrali v našej neprítomnosti na strechu kamarátov. 🙁 Už som mala na streche chlapov z kovovýroby, aby mi vymysleli ako upevniť zábradlie bez navŕtania hydroizolácie. Ponúkli inštaláciu zábradlia zvonka atiky. Nuž, ja by som to nerobila – visieť prevesený cez atiku a vŕtať do nej zvonka tridsať centimetrovým vrtákom…  Mimochodom je to aj dosť drahé riešenie, lebo zábradlia treba vyše 30 metrov.

Ale niečo mi na tom zábradlí nesedí – keď bude zvonka atiky zábradlie, ľudia získajú falšný pocit istoty. Môže lákať na lezenie naň. Môžu mať nápad postaviť sa na atiku.To zábradlie by muselo mať výšku až 110 cm nad atikou – čiže by siahalo mi až niekam po prsia. Čo ja viem… výhliadka z väzenia ma nikdy nelákala.  Nehovoriac o tom ako by to vyzeralo zdola.

Vymyslela som iné riešenie: Nepustím ľudí vôbec k okraju strechy!

A začala som pilotný projekt “zelená protiletecká zábrana”.

Plán je vysadiť do veľkých hrantov konfery a umiestniť ich tak, aby sa nik nemohol dostať na okraj strechy a nebodaj nahýňať sa cez atiku. Konifery trochu podrastú, zapoja sa a cez ne by sa cez výsadbu ku kraju trepal len mimoriadne drzý človek alebo samovrah. A takého by nezabrzdilo ani zábradlie. Plán schválil aj náš cenný znalec – náš stavebný dozor a statik v jednej osobe. Prvé tri hrantíky sú vysadené. Už špekulujem, kde získať sa čo najlepšiu cenu ďalších tridsať.  😮 Potom už treba len maličkosť. Po rebríku ich vynosiť na strechu, do každého zo 75 litrov substrátu, štrk na drenáž a po dve konifery. 😉 Preto som vybrala plastové terakotové  hrantiky. Pravé terakotové by boli krajšie, ale nadreli by sme sa s nimi a zbytočne by navyše zaťažili strechu.

Konifery budem vyberať rôzne a dopredu, kde je najkrajší výhľad a najmenšie riziko pádu vďaka dvojnásobnej  atike dám také, ktoré nenarastú tak zlodejsky, aby mi vzali celý výhľad. Ale veď čo, záhradné nožnice mám, ľahko odkážem pár konifer do správnych medzí! 🙂

Dodatok o týždeň neskôr:
Objavila sa komplikácia. Keď som spokojná s riešením dobehla do Baumaxu po ďalšie hrantíky, predavač ma upozornil, že nie sú mrazuvzdorné. Čože??? Kus za 22 eur a neprežijú zimu??? A načo sa potom vyrábajú? Do bytu si ich predsa nik nekupuje! Ale prieskum internetu ma schladil. Všetky ostatné mrazuvzdorné riešenia sú oveľa drahšie. Či už mrazuvzdorné certfikované plastové hranty (na čo všetko sú dnes už certifikáty?!?), drevené s pozinkovanou vložkou, betónové, … všetky stoja niekoľkonásobok mojich zvolených hrantov. Začala som sa na ich cenu pozerať inak, voľajako mi pripadali lacnejšie 😉

Nakoniec som sa rozhodla. Kúpili sme ich len nevyhnutné množstvo, na časť sa mi podarilo dohodnúť zľavu a rozhodli sme sa s optimizmom pozerať na ich budúcnosť. Hádam sa nerozpadnú naraz hneď po prvej zime.
Sobotu sme strávili vynášaním, sadením,  ale hlavne opekaním sa na extrémne horúcom slnku. Spečení a uťahaní sme sa o niekoľko hodín odplazili  dole a mohli sme skonštatovať – výsadba tujovej obruby je hotová, hor sa kúpiť markízu.