Ráno ma prebudili slnečné lúče. Bolo mi jasné, že kým sa prebudia deti, naraňajkujeme sa a vyjdeme z hotela, obloha sa zamračí. Vybehli sme preto von na krátku foto prechádzku do Nyhavn len dvaja. Mesto bolo ešte tiché a v slnečnom jase aj veľmi fotogenické.

Druhá vychádzka s deťmi bola o dve hodiny neskôr, vtedy sa už nábrežie zaplnilo turistami zo všetkých kútov sveta. Rozvoniavali čerstvé vafle, všade ruch a rady ľudí.

Nedbali sme na tmavé mračná na časti oblohy a kúpili sme si lístok na plytkú výhliadkovú loď bez strechy. Ledva sme si stačili z vody pozrieť slávnu Morskú pannu a budovu divadla, zastihol nás na otvorenej vode taký lejak, aký som už dávno nezažila. Vietor nám šklbal pršiplášte a ľadové prúdy vody nám stekali poza golier, po chrbte, až do plastových sedačiek a vytvárali mláky, v ktorých sme sedeli. Keď som zistila, že som sa celý čas pokúšala strčiť si mokrú hlavu do rukáva pršiplášťa, začala som sa tak hurónsky rehotať, že si moja schúlená zmáčaná rodina rodina myslela, že mi preskočilo. 😀 Plavba pokračovala podľa grafikonu ešte hodinu. Nemalo zmysel vystúpiť na druhej strane kanála, tak sme len sedeli a drkotali zubami, kým sme sa pomaly nevrátili do prístavu. Dopršalo, slnko vykuklo spoza mrakov a my sme sa vracali späť ako moreplavci, čo vedia o krutosti mora svoje. 😀

Vďaka tomu, že sme mali v hoteli uschované kufre s vecami, mohli sme sa prezliecť do suchého, dať si pizzu a vydať sa na juh, na ostrov Møn.