Počúvala som podcast Gardeners’ World Magazine s mojím obľúbeným zahradníkom Montym Donom. Rozprával aké náročné bolo filmovať seriál 80 najkrajších záhrad sveta. Keď sa ho moderátor opýtal, ktorá záhrada v ňom zarezonovala najviac zo všetkých, rozpovedal príbeh pakistanského utečenca Neka Chada. Monty ho dokonca osobne stretol, keď mal Chad 92 rokov.

Príbeh začína v roku 1947, keď po získaní nezávislosti spod britskej nadvlády bol indický subkontinent rozdelený medzi dva novovznikajúce štáty – Indiu a Pakistan. Vznikla potreba nového administratívneho centra Pandžábu. Do tvorby mesta Chandigarh úrady povolali amerického architekta Albert Mayer a po ňom to prevzal slávny švajčiarsko-francúzsky architekt Le Corbusier. Le Corbusier začal budovať obrovské betónové budovy svojho utopického betónového mesta úplne mimo ľudskú mierku. Na stavbu najali obrovské množstvo ľudí.

Medzi nimi prišiel do mesta aj Nek Chand, pakistanský utečenec, ktorý nemal doslova nič. Našiel si prácu ako cestný inšpektor na oddelení verejných prác. 

Od roku 1958 začal Chand vo svojom voľnom čase zbierať materiál zo zrušených dedín z oblasti kde vznikalo nové mesto a voziť si ho do rokliny neďaleko jazera Sukhna.

Osemnásť rokov sa pohyboval po meste a vidieku na bicykli a zvážal skaly a poháre, ozdoby, kachličky, keramické riady, drezy, elektroodpad, potrubia a iný kovový šrot a staval z neho sochy. Tieto materiály zrecykloval do svojej vlastnej vízie božského kráľovstva Sukrani, v ktorom budoval stavby, cesty a prepojené vodopády.

Každá z Chandových sôch – postavy, zvieracie aj ľudské, ktorých počet sa počíta na tisíce – bola vytvorená z betónu naliateho na nejakú formu kovovej armatúry, ako je napríklad recyklovaný rám bicykla. Figúrky potom zdobili črepy keramiky a porcelánu, sklo, uzávery fliaš alebo akýkoľvek iný druh vyradeného materiálu, ktorý ponúkal textúru. Stoja v strnulých pozíciách a ich tváre sú ako masky. Chand umiestnil figúrky po celej záhrade do úhľadne usporiadaných skupín, takže vyzerajú ako zamrznuté armády. Záhrada zahŕňa aj architektonické prvky, ako sú námestia, nádvoria, oblúky, veľká séria hojdačiek, ktoré majú používať návštevníci, a kamenný amfiteáter. Krajinná úprava, svieža a zložitá, zahŕňa vodopády a tečúce potoky. Vytvoril aj viac ako dvesto bábik z recyklovaného textilu.

O svojej činnosti Chand nikdy nikomu nepovedal. Keď jeho kamennú záhradu objavil v roku 1972 vládny úradník, v tom čase už zaberala asi 5 hektárov. Všetci boli šokovaní tým, čo tam Chad vytvoril.

V tejto lokalite bolo zakázané stavať a Chand nemal žiadne povolenia. Vláda chcela ilegálne stavby zničiť, ale ľudia sa postavili na ochranu tohto výnimočného diela.

Nakoniec sa stavba zlegalizovala. Chand bol najatý, aby dohliadal na projekt a dostal 50 zamestnancov, aby pomohli pri jeho dokončení. Postupne dobudovali jeho kamennú záhradu až na plochu približne 12 hektárov.

Chand a jeho záhrada Nek Chand Saini’s Rock Garden of Nathupur sa stali národným pokladom. V roku 1980 dostal od mesta Paríž Veľkú medailu Vermeil, v roku 1983 bola záhrada vyobrazená na indickej poštovej známke a o rok neskôr dostal Chand indickú cenu Padma Shri (1984; jedno z najvyšších indických civilných ocenení) za vynikajúce služby.

Jeho záhrada má úžasnú fantasknú atmosféru, vyvoláva neopakovateľné emócie a od jej vytvorenia ju navštívilo viac ako 12 miliónov ľudí.

Je neuveriteľné, čo dokázal jeden obyčajný chlap vlastnými rukami. Jeho dielo takmer zatienilo celú stavbu futuristického mesta, ktoré budoval svetoznámy architekt Le Corbusier s tisíckami ľudí a obrovským rozpočtom. Aká sila ho poháňala, aby celý život budoval svoje kamenné kráľovstvo.

(Informácie sú z článku Naomi Blumbergovej na Encyclopaedia Britannica a z Wikipédie).

https://www.britannica.com/biography/Nek-Chand