Z ostrova Skye sme sa vracali rovnakou cestou ako sme prišli po A87. Krajina je tam tak krásna, že sme nevydržali, zastali pri prvej príležistosti a šli sa trochu prejsť. Opäť sme mali možnosť pozerať do diaľky na krásne kopce porastené vresom a nevidieť ani živáčka. Pri prechádzke treba kontrolovať terén pod nohami, lebo krajina je tak nasiaknutá vodou, že sa ani nenazdáte a čľupnete do potoka, ktorý si vyhĺbil cestu pod vašimi nohami.

Keď som prechádzala okolo zriadenca v kilte, usmiala som sa na neho a on sa pustil so mnou do rozhovoru. Bavilo ma rozprávať sa s domácimi a počúvať ich škótsky akcent. Zo žartu som mu položila neveľmi originálnu otázku, že keď tu strávil toľko času, či už videl Lochnesku. 

Spýtal sa ma, či chcem pravdu alebo story a ja som odpovedala, že samozrejme – story. 🙂

Porozprával mi, čo sa mu stalo, keď tu bol ešte nováčik: Člny s turistami, ktoré sa od rána do večera premávajú po jazere vytvárajú vlnky, ktoré zostávajú na vode dlho po tom, čo člny odplávajú. Zvečerievalo sa a on prechádzal hradom,  keď zrazu otoočil hlavou, pozrel na vodu a až ho heglo. Videl ju tam! Tak predsa je to pravda! Zachvíľu bola hladina pokojná, akoby sa nič nestalo. Až neskôr pochopil pôvod tmavých vĺn na jazere. 🙂 Poďakovala som za za milú príhodu a vybrala som sa pozrieť si jazero zo zachovanej hradnej veže. 

Zvyšní členovia rodiny už začali cítiť únavu z našej dovolenky plnej zážitkov. Našli si lavičku a radšej ma na nej počkali. Keď som prišla za nimi, pobavil ma pohľad na skupinku turistov pri múre nad lavičkou. Jedna slečna si z domu priniesla opelichanú plyšovú Lochnesku a práve ju aranžovala tak, aby vyzerala akože sa vynára z jazera Loch Ness. 🙂